Cena P. O. Hviezdoslava 

Cena P. O. Hviezdoslava 

Putovanie jazykmi

Putovanie jazykmi je zakaždým sprevádzané vzrušujúcimi zážitkami. Začínajúc objavom prvého cudzojazyčného výrazu po zložitý svet umeleckého prekladu. Jazyk je fascinujúci priestor. Šándor Márai označil svoju maďarčinu za svoju vlasť. Octavio Paz sa na svoju reč zahľadel z opačnej strany a povedal, že národy sú väzňami jazykov.

Každá úvaha o reči podnecuje k novým a novým zamysleniam. Ide o bezpochyby zvláštny svet, žije spolu s nami, je tvorcom i odrazom všetkých zložitostí sveta, terajších i dávnych udalostí. Putovanie jazykmi je práve preto veľkým dobrodružstvom. Nie je jednoduché prenášať významy z jedného do druhého a možno preto je prekladanie odvekou výzvou už od babylonských čias.

Čím je teda umelecký preklad? Je hľadaním ciest medzi jazykmi, práve tak ako hľadáme cesty v neprebádanej krajine? Je hľadaním rovnakých pocitov a rovnakých posolstiev v rôznych jazykových a kultúrnych prostrediach? Môže malá literatúra zasiahnuť do sveta svojich veľkých sestier?

Na tieto otázky poznajú odpovede prekladatelia, oni najlepšie poznajú úskalia putovania slov medzi rozdielnymi jazykmi.

John Minahane prekladá zo slovenčiny do angličtiny. Je teda jedným z mágov, ktorí majstrovstvo jednej literatúry sprostredkúvajú do iného jazykového a kultúrneho prostredia. Zámerne hovorím o kultúrnom prostredí. Pretože Minahene je ten, kto odhalil, že práve Hviezdoslav zastal významné miesto, ktoré čase básnikovho súženia bolo nepochopiteľne prázdne. Bolo to miesto básnika, ktorý vyslovil svoje obavy z blížiacej sa vojny.

"Čítal som veľa európskej poézie z čias začiatku prvej svetovej vojny a nepoznám žiadne iné také ambiciózne protivojnové poetické dielo, ako sú Krvavé sonety," povedal John Minahane. Dnes sme sa stretli práve kvôli nemu - pánovi Johnovi Minahenovi. Kvôli poézii, porozumeniu medzi národmi, šíreniu najhodnotnejších myšlienok. 

Stretli sme sa v čase neslýchaného vojnového besnenia v susednej Ukrajine. V AOSS sme hlboko znepokojení barbarstvom tejto vojny. Svoj hlas sme sformulovali v našom vyhlásení a spolu s ďalšími autormi pripravujeme ich odozvu v časopise Romboid. 

Nech aj dnešná akcia je príspevkom k mieru a k právam občanov Ukrajiny na mier a život v slobodnej krajine. Vítam medzi nami Johna Minahane rovnako aj všetkých vás, milí hostia, pri dnešnom odovzdaní Ceny P. O. Hviezdoslava. 

Štefan Bučko číta text M. Andričíka

Marián Andričík 

Minahanove preklady slovenskej poézie a literatúry a jeho reflexia slovenskej literatúry

"Myšlienky nám bežia po tej istej trati," tento elánovský verš mi zišiel na um vo chvíli, keď mi pred časom v telefóne oznámila pani Judita Kaššovicová informáciu o tohtoročnom udeľovaní Ceny Pavla Országha Hviezdoslava, ako aj o tom, že mám byť členom poroty tejto ceny, čo osobne vnímam ako obrovskú poctu. Okamžite mi totiž mysľou preblesklo meno básnika a prekladateľa, ktorý si túto cenu zaslúži ako málokto a na ktorom sme sa vzápätí v porote zhodli - John Minahane.

Úlohu stručne na tomto mieste zhodnotiť jeho aktivity v oblasti prekladu a reflexie slovenskej poézie mi do značnej miery uľahčil fakt, že som sa nedávno v rámci výskumného grantu pomerne podrobne zaoberal dejinami prekladov slovenskej poézie do angličtiny. Výsledkom bola monografia Slovenská poézia v anglických knižných prekladoch a spomínam ju najmä preto, lebo jedným z najčastejšie skloňovaných mien v nej je - John Minahane.

Je zaiste symbolické, že Cenu Pavla Országha Hviezdoslava dostáva prekladateľ, medzi ktorého prekladmi sa priam vyníma jeho vynikajúce pretlmočenie práve Hviezdoslavových Krvavých sonetov. Veľmi dobre si pamätám na stretnutie s Johnom Minahanom v pracovni profesora Zambora na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pred niekoľkými rokmi, keď mi s nadšením rozprával, že tento básnický čin je výnimočný v celej európskej poézii, čo sme si našou domácou optikou predtým zrejme neuvedomovali. Až nám to musel prísť povedať Ír - John Minahane. Priznám sa bez mučenia, že Hviezdoslav nikdy nepatril medzi mojich obľúbených autorov, jedným dychom však treba dodať, že Minahane z neho svojím priekopníckym prekladateľským činom urobil európskeho básnika. Vo svojom predslove k preklad Krvavých sonetov pripomína, že Hviezdoslav "tak mocne vycítil rozsah a ničivú silu vojny, až je ťažké uveriť, že Krvavé sonety napísal v auguste a septembri 1914". Okrem toho sa zmieňuje aj o Hviezdoslavovej básnickej polemike s Puškinom v 28. sonete týkajúcej sa Slovanstva, keď nesúhlasí so zliatím slovanských potokov v ruskom mori - konštatovanie, ktoré má, žiaľ, trpko pravdivú príchuť zvlášť v kontexte udalostí posledných dní. Takýto "pohľad zvonku" na slovenskú poéziu je pritom vzácny a umožňuje redefinovať jej miesto v súdobom európskom kontexte.

Azda nebude priveľmi pritiahnutá za vlasy domnienka, že vďaka Minahanovmu prekladu je pre súčasného anglického čitateľa Hviezdoslav zrozumiteľnejší ako originál pre súčasného slovenského čitateľa. Aktualizačný a modernizačný prístup prekladateľa totiž z textu "odfiltrúva" tie problémové javy, ktoré jeho recepciu sťažujú, zvlášť Hviezdoslavov osobitý slovník a tvaroslovné či syntaktické deformácie. Táto prekladateľská metóda však neznamená automaticky simplifikáciu výrazu; text si aj v angličtine zachováva svoju estetickú a myšlienkovú hodnotu. Núka sa analógia v opačnom garde: možno je pre súčasného slovenského čitateľa Shakespeare v modernom Feldekovom preklade zrozumiteľnejší ako originál - na ktorý sa už tradične nesiaha - pre väčšinu súčasných anglických čitateľov.

Treba zároveň oceniť, že na rozdiel od staršieho prekladu Jaroslava Vajdu sa John Minahane nebál upustiť od talianskeho typu sonetu, ktorý využíva Hviezdoslav, a s výnimkou rámcujúcich sonetov - prvého a posledného - všetky preložil typickým anglickým, shakespearovským typom sonetu, obsahujúcim tri štvorveršia a záverečné združene rýmované hrdinské dvojveršie. Tento naturalizačný princíp zároveň prispel k eliminácii toho, čomu sa vo svojom preklade nevyhol Vajda - značných významových posunov, ktoré si "vypýtal" štruktúrny prvok - trojnásobný rým.

Anglickú verziu Krvavých sonetov môžeme bez váhania označiť za majstrovský prekladateľský výkon Johna Minahana a skvelú službu slovenskej poézii v zahraničí.

Táto služba má, pravda, u Minahana okrem prekladu Hviezdoslava množstvo ďalších podôb - či už sú to preklady v anglických antológiách slovenskej literatúry alebo samostatné výbery konkrétnych autorov. Poďme si aspoň v krátkosti niektoré z nich pripomenúť.

Dôležitou súčasťou prekladateľského diela Johna Minahana je výber z tvorby šiestich slovenských básnikov (Jána Buzássyho, Mily Haugovej, Kamila Peteraja, Daniela Heviera, Petra Repku a Ivana Štrpku), ktorého zostavovateľom bol Igor Hochel a ktorý vyšiel pod názvom Six Slovak Poets v r. 2010 v britskom vydavateľstve Arc Publications. Spomínam ho okrem iného aj preto, lebo pre poznanie slovenskej poézie v zahraničí je nesmierne dôležité, aby takéto publikácie vychádzali buď priamo v zahraničných vydavateľstvách alebo prinajmenšom v spolupráci s nimi, a to najmä z pragmatických dôvodov, akým je naviazanosť na distribučné siete, čo značne uľahčuje cestu takýchto kníh k čitateľom. Veľmi pregnantne to vyjadrila práve editorka spomínaného vydavateľstva a poetka Fiona Sampsonová: "Ak kritici alebo čitatelia predtým o vydavateľovi nič nepočuli, čo nemuseli, ak je zo zahraničia, nebudú si knihu všímať. Je teda prakticky zbytočné vydávať básnickú alebo prozaickú knihu po anglicky v krajine ako Slovensko: takáto kniha sotva môže byť čímsi viac než informačným zdrojom."

A práve táto miniantológia šiestich slovenských básnikov je rozhodne viac než informačným zdrojom. Jednak tým, že ju vydalo anglické vydavateľstvo, jednak tým, že prináša vyše 40-ročný prierez tvorbou uvedených básnikov - od debutu Kamila Peteraja Sad zimných vtákov z r. 1965 až po zbierku Mily Haugovej Miznutie anjelov z. r. 2008.

Z Minahanových prekladov zameraných na konkrétnych autorov hodno spomenúť predovšetkým publikáciu, ktorá vyšla pod názvom Slovak Spring (Slovenská jar) v r. 1994 v Belfaste. V kontexte ďalších Minahanových prekladov jej patrí osobitné miesto v tom, že má skôr charakter odbornej publikácie s ukážkami z tvorby, pretože okrem rozsiahlej úvodnej štúdie a ukážok Novomeského poézie predstavujúcich výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby obsahuje aj Novomeského esej Básnik a úryvok z jeho prózy Medzi knihami. V závere svojej štúdie sa Minahane dotkol aj prekladov Novomeského poézie do iných jazykov; uvádza ich stručný prehľad a vysvetľuje, prečo sa sám pustil do jej prekladania: "Pretože Novomeský je výborný básnik. Má čo povedať k téme ľudskosti. A predovšetkým má čo povedať k téme ľudskosti v 20. storočí. V srdci tohto storočia (keďže každý sa už stával nešťastným) leží hľadanie. Novomeský ho prijal za svoje a vyslovil ho."

Jednou z nesporných výhod Johna Minahana ako prekladateľa slovenskej poézie je to, že sa rovnako suverénne pohybuje v oblasti voľného i viazaného verša. To sa ukázalo zvlášť dôležité pri prekladaní takého básnika, akým bol Milan Rúfus. Minahanov rozsiahly dvojjazyčný výber z jeho básnického diela, ktorý vyšiel v r. 2008 v spolupráci Matice slovenskej a Literárneho informačného centra pod názvom To Bear the Burden and Sing (Niesť bremeno a spievať), môžeme s pokojným svedomím označiť za reprezentatívny tak v zmysle výberu textov, keďže pokrýva bezmála celoživotné Rúfusovo dielo, ako aj v zmysle celkového vydavateľského spracovania.

Z prekladateľského hľadiska Rúfusova poézia predstavuje ťažký oriešok svojou ukotvenosťou v domácom kultúrnom, zvlášť vidieckom priestore, čo sa prejavuje v rovine témy, rytmu i jazyka. Rúfus väčšmi nadväzuje na folklórnu tradíciu, častejšie uňho nájdeme básne poukazujúce na roľnícky archetyp, nehovoriac o silnom kresťanskom svetonázorovom ukotvení lyrického subjektu. Pri zohľadnení typologických rozdielov medzi východiskovým a cieľovým jazykom zaiste nemožno Mihananovi vyčítať redukciu typického rúfusovského prvku - častého používania deminutív, a to nielen v básňach určených detskému čitateľovi - alebo posun od striktne metricky viazaného k rytmicky uvoľnenejšiemu veršu. Zohľadnenie konvencií prijímajúcej kultúry a domácej literárnej tradície je tu namieste.

Je zjavné, že podrobný výpočet slovenských básnikov a poetiek, ktorých poézia vďaka Johnovi Minahanovi nadobudla ďalší rozmer, by tento ceremoniál neúmerne predĺžil, preto sa obmedzím len na doplnenie niekoľkých mien, ktoré len dokresľujú, akú širokú a rôznorodú paletu autorov John Minahane svojimi prekladateľskými aktivitami obsiahol. Jeho meno nájdeme napríklad pod útlym - opäť dvojjazyčným - výberom z poézie Jána Buzássyho Eighteen Poems (Osemnásť básní), ktoré v r. 2012 vydal slovenský PEN klub v spolupráci s vydavateľstvom Skalná ruža. Dve zbierky jedného z editorov Skalnej ruže Juraja Kuniaka takisto vďačia za anglický preklad Johnovi Minahanovi. O tom, že jeho prekladateľské aktivity neobišli ani postmodernú poéziu, svedčia preklady takých autorov ako Michal Habaj, Katarína Kucbelová či Peter Šulej v rámci projektu vydavateľstva Ars Poetica Poetry Reaching Out. Samostatne hodno spomenúť aj anglickú podobu knihy Daniela Heviera Vianočná pošta, ktorú pod názvom Christmas Post vydalo v r. 2011 vydavateľstvo Trio Publishing. Válkovsky hravé i rúfusovsky múdre verše dôstojného nositeľa básnického odkazu týchto autorov pretlmočil Minahane invenčne a s citom. Jeho preklad sa vyznačuje rešpektom k originálu, hladkou, zrozumiteľnou dikciou a hudobnosťou verša. Aj napriek niektorým významovým posunom, motivovaným zväčša veršovou štruktúrou, ale nevzďaľujúcim sa priveľmi ústrednej téme, možno jeho preklady pokladať za kvalitnú poéziu sui generis, čo je vždy najväčšou devízou dobrého prekladu.

Na koniec tohto stručného prehľadu som si zámerne nechal meno autora, do ktorého výberu z celoživotného diela A Long Night´s Stories z r. 2018 John Minahane prispel prekladom desiatich básní. Ide o Rudolfa Dobiáša, v posledných rokoch viac ráz navrhovaného na Nobelovu cenu za literatúru. Je viac než zrejmé, že takýto návrh má šancu uspieť len vtedy, ak je podporený kvalitným a pokiaľ možno čo najrozsiahlejším výberom z autorovho diela v angličtine. A práve v súvislosti s touto nomináciou Rudolfa Dobiáša by bolo nepochybne pozitívnym krokom vydanie rozsiahlejšieho samostatného výberu z jeho poézie v angličtine - John Minahane má na takýto prekladateľský počin tie najlepšie predpoklady.

Tu sa už dostávame do súčasnosti, resp. očakávanej budúcnosti. Som presvedčený, že John Minahane nezaháľa ani dnes a že čoskoro sa dočkáme ďalších jeho prekladov slovenskej poézie. Viem napríklad, že na vydanie čaká anglický výber z tvorby Ivana Štrpku, a verím, že sa tento zámer podarí doviesť do úspešného konca.

Zaiste nie som sám, kto má veľkú radosť z toho, že Cenu Pavla Országha Hviezdoslava tohto roku získava taký talentovaný, pracovitý a skromný a človek, akým je John Minahane.

Milý John, dovoľ mi, aby som Ti v mene celej poroty srdečne k tomuto zaslúženému oceneniu zablahoželal, zároveň Ti poprial predovšetkým pevné zdravie, veľa ďalších skvelých prekladov a poďakoval sa Ti za neoceniteľnú službu, ktorú robíš slovenskej literatúre.

Judita Kassovicová číta text Jána Zambora

Ján Zambor

Dámy a páni, milí priatelia

Literárnu prácu Johna Minahana už dlhšie obdobie sledujem so sympatiou a uznaním. Ako prekladateľ slovenskej poézie a prózy a esejista obohacuje slovenský literárny kontext o nové rozmery. Osobitne ho zaujala básnická tvorba Laca Novomeského a Hviezdoslavov cyklus Krvavé sonety. S neobyčajnou vehemenciou sa za poéziu týchto autorov zasadil aj ako esejista.

Minahanov preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov vyšiel roku 2018 v Literárnom informačnom centre. Jeho úvodná esej k prekladu bola v skrátenej a upravenej forme uverejnená aj v prílohe denníka Pravda. V tom istom denníku vyšiel ešte predtým pod názvom Piesne krutých čias rozhovor s Johnom Minahanom. V Knižnej revue prekladateľ uverejnil svoj komentár k 3. sonetu. Nakoniec v zborníku Studia Academica Slovaca z roku 2019 vyšla jeho stať Moderný, nie módny: Hviezdoslav 1909 - 1914, ktorá je komplexnejším pohľadom na Hviezdoslavovo dielo, jeho význam i slovenskú recepciu.

Minahane vyzdvihuje básnikov protivojnový postoj, odlišný od postoja viacerých európskych básnikov vrátane popredných, ktorí sa na začiatku prvej svetovej vojny dali strhnúť militantnou vojnovou propagandou a hystériou. Minahane napísal, že nič podobné ako u Hviezdoslava "sa nenájde v anglickej, francúzskej alebo nemeckej poézii z obdobia prvej svetovej vojny". Ako uvádza a ako dosvedčujú niektoré verše cyklu, na militantné básne niektorých európskych autorov slovenský básnik polemicky reagoval. Minahane Hviezdoslava charakterizoval "ako veľkého básnika prvej svetovej vojny" a "veľkého vojnového básnika". Krvavé sonety označil za "najsilnejší básnický hlas, ktorý volal proti vojne hneď v jej začiatkoch".

Minahanov preklad zaznamenal a zaznamenáva rezonanciu, ktorá má rozličné podoby.

Niekoľko slov je nevyhnutné povedať o Minahanovej prekladovej metóde. Prekladateľ disponuje nielen jazykovou kompetenciou, ale aj básnickou a literárnovednou. Vnímam ho ako prekladového básnika.

Podobne ako najlepší slovenskí prekladatelia poézie v prekladoch neobchádza zvukové tvarovanie básne. V úvahe o preklade poézie v zborníku Poetika poézie a jej prekladu z roku 2018 manifestuje, že neprijíma preklad metrickej poézie voľným veršom alebo prózou s rezignáciou na rytmickú, rýmovú a eufonickú výstavbu básne. V spojitosti s tým píše: "Rýmy, strofické štruktúry, pravidelné metrum, to nie sú len ozdoby. Práve naopak, súvisia s postupom konkrétneho básnika k danej básni a k poézii vôbec. Básnik tohto typu vedome zachováva staré spojenie básne s hudbou. Verí v harmóniu. Možno sa dá povedať, že stále akýmsi spôsobom uctieva ,harmóniu sférʻ..." Prekladateľ pritom odmieta mechanický prístup k transponovaniu rytmu a iných zvukových indikátorov básne. S dešpektom sa v tejto súvislosti vyjadruje o "mechanickom anglickom básnictve 18. storočia". Minahane je teda stúpencom adekvátneho prekladu aj na úrovni zvukového tvarovania básne, predpokladajúceho veľkú mieru prekladateľského nasadenia a tvorivosti.

Voľnejší prekladový prístup Minahane zvolil vo svojej konkretizácii Hviezdoslavovho cyklu v tom, že petrarkovský sonet okrem prvého a posledného pretransformoval na shakespearovský, čo prinieslo redukciu rýmov a malo aj kompozičné dôsledky. Túto transformáciu zdôvodňuje povahou angličtiny a anglickej poézie.

Pokiaľ ide o Hviezdoslavov jazyk, o lexiku, morfológiu a syntax, Minahane ich vo svojom preklade modernizuje. Postupuje podobne ako niektorí iní prekladatelia Hviezdoslavových Krvavých sonetov, napríklad ukrajinský básnik Dmytro Pavlyčko, mimochodom, tiež nositeľ Ceny P. O. Hviezdoslava. Jazyková revitalizačná modernizácia prispieva k väčšej prijímateľskej prístupnosti prekladu. Minahane, ktorý pozná európsku poéziu nielen v jej synchrónnych, ale aj diachrónnych podobách, sa k Hviezdoslavovmu singulárnemu zložitému jazyku správa veľmi tolerantne. Na druhej strane sa v záujme lexikálnej presnosti prekladu prehŕňal v rozličných slovenských vydaniach Krvavých sonetov, až napokon objavil vydanie z roku 1952, ktoré obsahuje korektnú textovú edíciu cyklu obohatenú o faksimile rukopisu a relatívne bohatý slovníček menej známych výrazov. Po niektorých výrazoch, ktorých význam bol nejasný, pátral aj sám prekladateľ a v tomto smere dokonca prišiel s objavom, konkrétne keď pomenovanie trojna významovo identifikoval ako trlica.

John Minahane rovnako ako Vladimír Petrík v doslove k zborníku Hviezdoslav v interpretáciách z roku 2009, ktorým sa odštartoval nový zvnútornený interpretačný záujem o Hviezdoslava, pokladá tohto tvorcu za moderného básnika. Modernosť írsky prekladateľ a esejista nachádza v myšlienkovej rovine Krvavých sonetov, ale aj v ich tvarovaní.

Problematika, ktorú Hviezdoslav nastoľuje, je podľa Minahana dôležitou problematikou 20. storočia i posledných rokov. Minahane pritom píše veľmi otvorene, nič nezastiera, hovorí napríklad o bombardovaní miest a o neistote, či sa to nebude diať znova. Hviezdoslavove verše sú podľa neho "minimálne v zmysle obsahu... viac ako moderné. Keby boli ešte o niečo modernejšie, boli by neznesiteľné".

Pokiaľ ide o moderné prvky na výrazovej rovine, Minahane napísal: "Hviezdoslav má v perspektíve, nálade a metrickom rytme mnohé náhle obraty, prechádza od rozprávania k priamemu oslovovaniu, od výbuchov nepriamej reči k priamej reči, k prívalom otázok, rozhorčených výkrikov, strohých apelov alebo vložených komentárov..." Potom uvádza, že "tento moderný básnik nezapadá do aktuálnej módy či už v jeho, alebo v našich časoch", a vyzdvihuje "duchovný odstup" v jeho poézii. Odmieta ľahkovážne kritické koncepty jeho tvorby.

V dnešných dňoch, v čase invázie Ruskej federácie na Ukrajinu, nadobúdajú Hviezdoslavove Krvavé sonety novú tragickú aktuálnosť. Ak čítame Hviezdoslavov verš "Ó, vráť sa skoro, mieru milený!", nevnímame ho ako rétorické gesto, ale ako niečo, čo sa nás bezprostredne dotýka. Novú aktuálnosť nadobúda aj 28. sonet Hviezdoslavovho cyklu, kde básnik polemizuje s Puškinom, podľa ktorého sa bystré potoky slovanských národov majú zliať s ruským morom.

Minahanov preklad a interpretácia Krvavých sonetov obohatili spomínaný recepčný intímnejší kontakt s Hviezdoslavovou lyrikou v knihe Hviezdoslav v interpretáciách o nové, nemenej aktuálne tematické dimenzie.

Ak som spomínal, že Minahane zapája do prekladového procesu a svojej esejistickej reflexie literárnovednú kompetenciu, pričom by som vyzdvihol jej poetologickú zložku, potvrdzuje to aj v prekladoch slovenských literárnovedných textov do angličtiny. Mám na mysli jeho profesionálne preklady resumé k viacerým monografiám o poézii.

Minahanov preklad úvodného pasusu dlhej básne Sama Bohdana Hroboňa Prosbopej slovenského chorľavca žobráka z roku 2020 priniesol novú polohu jeho prekladovej poézie. Pozoruhodne sa tu vyrovnal s osobitou hroboňovskou problematikou významného úryvku, so slovenským romantickým sylabickým rytmom, rýmom, s polymetriou a žánrovou synkretickosťou. Tieto poetologické znaky sú charakteristické aj pre poéziu Janka Kráľa, z ktorej prekladový výber práve pripravuje. Vzbudzuje v nás nemalé očakávania.

Ján Zambor 

John Minahane 

Slávnostná reč pri odovzdaní Ceny P. O. Hviezdoslava za rok 2021

Ďakujem Vám. Ďakujem všetkým, ktorí povedali milé slová. Toľko milých slov! - človek by prestal byť skromným, čo údajne som. - Som si vedomý, ako je paradoxné a ironické, že preberám túto cenu hlavne za preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov, v čase, keď myšlienky, aké vyjadril Hviezdoslav, nemajú váhu. Včera som sa cítil melancholicky, zdalo sa mi, že nič nedokážem povedať, že mám len všetkým poďakovať a rýchlo ísť preč. No predsa poviem pár slov.

Len ak človek žije dosť dlho, je pravdepodobné, že nejaká vojna si ho nájde. Hoci by sa sám nenachádzal priamo na bojisku, zažije vojnovú atmosféru. Druhý raz prežívam túto skúsenosť.

Prvý raz, to bolo už dávno v Írsku. Tri dni mi ostanú vždy v pamäti, tri dni na prelome januára a februára roku 1972. Tridsiateho januára 1972 vojaci Britskej armády zavraždili 13 ľudí v protestnom pochode v severoírskom meste Derry, či Londonderry. Obeťami boli ľudia írskej národnosti, ktorí protestovali proti diskriminácii a všeobecnému dešpektu a poníženiu. Bý-val som vtedy v Dubline. Vládla tam atmosféra vysokého napätia. Protesty pred britským veľvyslanectvom trvali nepretržite tri dni. Na tretí deň ambasádu vypálili, bola zničená, kým obrovský dav skandoval heslá a radoval sa.

Panovala nálada, že teraz máme tlačiť, práve teraz máme tlačiť čo najviac, aby Briti zo severného Írska nadobro odišli a krajina sa mohla zjednotiť. Že na to máme aktívne alebo aspoň pasívne podporiť Írsku republikánsku armádu, ktorá za to bojovala. Ja som patril k menšine, ktorá bola presvedčená, že takýto postup nemôže byť úspešný, že výsledok bude nejaká strašná občianska vojna. Probritská väčšina v severnom Írsku mala totiž dosť síl a odhodlania na to, aby veľké územie udržala pod svojou kontrolou. Takže bol pre nás nutný iný postup politického kompromisu. Názory, aké som zastával ja, sa po rokoch stali módnymi, vlastne konvenčnými, prispievali k naozajstnému riešeniu zložitého írskeho problému. Ale vo vtedajšej atmosfére to boli disidentské názory, často považované za názory zradcu, názory Quislinga. Nie je to príjemné, byť zradcom, byť Quislingom. Aj Hviezdoslav to dobre poznal. Škoda, že nemohol svoje Krvavé sonety vydať už v roku 1914, keď ich napísal - pretože iste by vtedy boli považované za hlas zradcu. Napriek tomu, že nebol zradca, že to odmietol a vyslovene na to reaguje. V sonete číslo 29 píše: Som patriota, bars som Slavian pritom! A na konci toho sonetu: Som v srdci zladil svätý dvojný cit.

Preto v terajšej atmosfére, keď celá Európa už naskočila, aspoň polovičato, do vojny a keď už len môžem dúfať, že Slovákom stačilo pomaľovanie pamiatky na Slavíne a že nemusia k tomu ešte aj vypáliť ruskú ambasádu - aj teraz môže byť nepohodlné mať iné názory, než sú len tie konvenčné. Ak mám k tomu ešte niečo povedať, poviem len jedno: dobré by bolo ne-zúžiť priestor slobodného prejavu. Pretože práve tie dnes disidentské názory môžu byť cenné. Neskromne môžem konštatovať, že oné nekonvenčné názory, ktoré som sám zastával pred päťdesiatimi rokmi, a aj názory iných ľudí ako ja, boli pre Írsko cenné. Aj tu a teraz je možné, že menšinové názory by mali svoju nepredvídateľnú cenu.

Na záver dodám kus básne: nejaký Riman, neviem ktorý, raz povedal, že inter arma silent musae, "na bojisku múzy mlčia".

Je to tak, Hviezdoslavove slová teraz nemajú váhu. Ani slová filozofov - kto potrebuje filozofovanie v čase vojny? A predsa uvediem myšlienku jedného filozofa, Martina Heideggera, ktorý raz povedal: "Bolo by bývalo lepšie, keby za posledné tri storočia Európa menej konala a viac myslela".

Odporúčam myslieť. Aj keď sa všetko deje tak rýchlo, že otázne môže byť, či vôbec bude na myšlienky čas. Ale nech myslíme, kým môžeme.

Ak som trochu odbočil od témy, prepáčte mi to. Ďakujem vám všetkým a prajem všetko dobré.  

Harfa - Emília Nádlerová - foto Ľubica Suballyová

Autorkou fotografií je Ľubica Suballyová