Texty slovenských spisovateľov k ruskej invázii
Ukrajinskí ľudožrúti, alebo nezbombardované more
ĽUBA LESNÁ
Komentátorka The Washington Post a Kyiv Post Olena Halushka koncom mája zverejnila na sociálnej sieti opis, ako vyzerá okupovaný, ruskými vojskami úplne zničený a zbombardovaný Mariupoľ, v ktorom sa rapídne zhoršuje humanitárna situácia. Poškodenie mesta počas viac ako dvoch mesiacov ruského bombardovania je také vážne, že nefungujú dodávky elektriny a plynu a vody. Podľa poradcu starostu Mariupoľa Petra Andrušenka v meste je kritický nedostatok potravín a pitnej vody. Obyvatelia mesta sa musia zaregistrovať, aby dostávali pitnú vodu, pričom ju môžu dostať len raz za dva dni. Petro Andrušenko dokonca upozorňuje na to, že pre veľké množstvo odpadkov a množstvo tiel pochovaných po celom meste v plytkých hroboch hrozí v Mariupole epidémia.
Olena Halushka ale na sociálnej sieti priniesla iný opis situácie mesta. Autormi tohto opisu sú dvaja malí chlapci, zachránení zo zbombardovaného Mariupoľa. Odmietli sladkosti, ktoré im ponúkali ich záchrancovia, a miesto nich si vypýtali plný pohár vody. A potom ešte jeden.
"Už nezostalo žiadne mesto," vraví chlapec po vypití pohára vody.
Jeho brat protestuje: "Ale more tam ešte stále je."
Sutiny divadla
Približne v rovnakom čase, ako sa odohoral tento dialóg dvoch chlapcov, ukrajinská nezávislá informačná agentúra Unian priniesla správu, že ruské jednotky po ovládnutí Mariupoľa odpratali trosky mariupoľského divadla. Ukrývalo sa v ňom do tisíc dvesto civilistov. Detí. Napriek tomu, že po stranách divadla bolo veľkými písmenami napísané slovo: ´Deti´, aby pochopili aj ruskí letci bombardovacích lietadiel, že ide o civilný cieľ. Aj tak ho ruskí vojaci 16.marca úplne zbombardovali. Sála, hľadisko, šatne, ale aj chodby a kancelárie divadla sa stali priestorom pre tú najdesivejšiu inscenáciu, o ktorej sme si do 22.februára tohto roku, teda do začiatku ruskej okupácie Ukrajiny, mysleli, že sa už nikdy nemôže stať. Kultúrny divadelný stánok, kde múzy mlčali od začiatku brutálnej okupácie, sa stal masovým hrobom.
Zabité dve dievčatá herečky
Medzi obeťami z mariupoľského divadla boli aj dve dievčatá herečky - Jelyzaveta a Sonia, ktoré ešte pred krvavou ruskou inváziou hrali v mariupolskom divadle postavu Lucy v inscenácii Kronika Narnie: Lev, šatník a čarodejnica.
Ďalšie telá v sutinách divadla
V sutinách divadla podľa všetkého ostalo do šesťsto tiel. Petro Andrušenko tvrdí, že spolu so sutinami ruské vojská odviezli aj telá mŕtvych, zabalené v plastových vreciach, a potom ich pochovali bez mien, iba s číslami v hromadnom hrobe. Aby už nebolo možné zistiť, koľko civilistov vlastne zahynulo pri ruskom bombardovaní.
Mantas Kvedaravičius
Litovský dokumentarista Mantas Kvedaravičius dlhé roky nakrúcal dokument o Mariupole. Jeho dokumentárny film Mariupolis premietali v roku 2016s veľkým medzinárodným ohlasom na filmovom festivale Berlinale. Kvedaravičius v ňom predstavuje Mariupoľ ako strategický prístav v Doneckej oblasti, v ktorom od roku 2014 bojovali ukrajinské sily proti proruským jednotkám. Keď ruské vojská vo februári 2022 napadli Ukrajinu, Kvedaravičius sa vrátil do Mariupoľa. Začiatkom apríla ho v Mariupole zabili. Podľa všetkého ho zajali ruskí vojaci, mučili ho, a potom zastrelili. Kvedaračiusova manželka napriek bombardovaniu pricestovala do Mariupoľa, našla jeho telo a previezla ho na Litvu.
Mŕtvych nemal kto pochovať
Zo satelitných snímkov Mariupoľa jednoznačne vyplýva, že ruské vojská útočili okrem už spomínaného divadla na ďalšie civilné ciele - na obytné domy, nákupné centrá. Mnohé bezvládne telá počas blokády Mariupoľa ležali niekoľko dní na uliciach, preto sa Ukrajinci rozhodli uložiť ich do masových hrobov. Bez mien. V okolí Mariupoľa vznikli desiatky takýchto masových hrobov. Podľa odhadov pochovaných je v nich najmenej 20 000 ľudí. Starosta Mariupoľa Vadym Bojčenko odhaduje počet mŕtvych v Mariupole na 22 000. Ale možno ich je oveľa viac.
Mnohých občanov, ktorí v záchrane o život utekali z mariupoľských trosiek, ruskí vojaci deportovali do Ruska.
Kyjev a ostatné ukrajinské mestá
Tisíce mŕtvych hlásia ďalšie a ďalšie ukrajinské mestá. Len v okolí Kyjeva sa našlo do 1 500 tiel. Niektorí z nich mali zviazané ruky za chrbtom a stopy po krutom týraní. Mnohí z nich boli civilisti.
V Kyjeve zahynula aj redaktorka Rádia Slobodná Európa/ Rádio Sloboda Vera Hyryčová. Jej telo našli pod ruinami kyjevského bytového domu, v ktorom žila. Bytový dom zasiahla ruská raketa. Ruské letectvo podniklo útok na ciele v Kyjeve v čase, keď tam bol na návšteve generálny tajomník OSN António Guterres.
Zabitých najmenej 20 novinárov
V polovici apríla Národný zväz novinárov Ukrajiny informoval, že od začiatku ruskej invázie, teda od 24. februára bolo na Ukrajine zabitých najmenej 20 novinárov. Zväz zverejnil aj zoznam ich mien, pričom však spresnil, že ide len o tých, ktorých smrť potvrdila ukrajinská generálna prokuratúra.
Medzinárodný deň detí - spomienka na detské obete
Od začiatku vojny na Ukrajine zahynulo už 243 detí, 446 ich utrpelo zranenia a nezvestných je ďalších 139. Vyše 200.000 detí bolo násilne odvedených do Ruska. 1.júna na Medzinárodný deň detí to uviedol ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj vo svojom príhovore. Navyše podľa prezidenta Zelenského ruské jednotky doteraz násilne odvádzajú z Ukrajiny nielen dospelých, ale aj deti. "Je to jeden z najohavnejších vojnových zločinov Ruska. Celkovo bolo doposiaľ deportovaných viac než 200.000 ukrajinských detí. Boli to siroty zo sirotincov, deti s rodičmi, no i deti oddelené od svojich rodín," uviedol Zelenskyj.
Utečenecká kríza
Ukrajinské mesto Ľvov, ktoré sa nachádza v blízkosti hraníc a doteraz sa v ňom nebojuje, je preplnené utečencami, najmä ženami a deťmi, utekajúcimi pred vojnou. UNHCR hlásil v polovici mája, že zatiaľ z Ukrajiny do bezpečného zahraničia odišlo vyše 6 miliónov ľudí.
Ukrajinci sú banderovskí ľudožrúti, tvrdia ruskí spisovatelia
Napriek týmto hrozivým číslam stovky ruských spisovateľov neodvolalo svoj podpis pod dokument, ktorý podpísali na začiatku ruskej invázie na Ukrajinu a 2.marca ho publikovala Literaturnaja gazeta pod názvom: Kto si želá obete? (https://lgz.ru/article/-8-6822-23-02-2022/kto-khochet-zhertv).
Podpis pod tento dokument prepožičali na Slovensku nie veľmi známi spisovatelia, ale ich počet vzbudzuje rešpekt. A samotný text vyvoláva priam hrôzu. Podľa direktívneho kánonu ruskej propagandy sa v ňom pravdaže tvrdí, že na Ukrajine nejde o vojnu, ale o špeciálnu vojenskú operáciu, ktorú vyprovokoval Západ. Vyhlásenie je ale oveľa ostrejšie, keď sa zamýšľa, čo by sa podľa nich stalo, keby sa "špeciálna vojenská operácia" nezačala. Citujem:
"Banderovci by pokračovali vo svojich ľudožrútskych pochodoch po Kyjeve, zabíjali by ukrajinských novinárov, do väzenia by zatvárali učiteľov ruského jazyka. Ostali by nepotrestaní tí, ktorí v Odese zaživa upaľovali ľudí, preberajúc taktiku hitlerovcov, a na Rusko by vrhli špinavú banderovskú atómovú bombu."
Ešte raz - banderovci by pokračovali vo svojich ľudožrútskych pochodoch.
Doteraz som nezachytila, že by sa niekto z tých, čo sa podpísali pod tento materiál dištancoval od svojho podpisu, alebo čokoľvek odvolal. A to aj napriek tomu, že civilizovaný svet v priamom prenose vidí, ako ruskí vojaci na Ukrajine bombardujú nemocnice, divadlo, obchodné centrum, obytné budovy, vraždia civilistov, nedovoľujú im utiecť do bezpečia, nechávajú ich vyhladovať na smrť. Priam so zdesením počúvame pred televíznymi obrazovkami a čítame v novinách či na internete výpovede znásilnení ukrajinských žien.
Kto sú tí ľudožrúti?
Ťažko, ale predsa len - s prižmúrením obidvoch očí sa dá uveriť tomu, že spisovatelia, ktorí sa podpísali pod tento pamflet, sú presvedčení, že Rusko naozaj uskutočňuje na Ukrajine špeciálnu vojenskú operáciu, pretože sa obáva Ukrajincov, ktorí sú podľa nich nacistami. Napriek všetkým obetiam, napriek bombardovaniu ukrajinských miest. Napriek všetkému. Možno predsa len ruskí priemerní a podpriemerní spisovatelia, ktorí zverejnili svoje meno pod tento pamflet, naozaj nemajú dostatok informácií. Je napokon pravdou, že v Rusku vládne totalitná propagandistická informovanosť. Že sa absolútne vylúčila možnosť slobodného prístupu k informáciám. Nevedia o sutinách mariupoľskéhi divadla, mŕtvych deťoch, či týraných a zabíjaných ukrajinských civilistov. Ale uveriť, že Ukrajinci sú ľudožrútmi? Aj keď si pomyslíme, že vymývanie mozgov proputinovskou propagandou dosiahlo maximum, toto je už priveľa. Jednoducho, je nad slnko jasnejšie, že ide o obyčajné nechutné klamstvo. Že na Ukrajine žiadni ľudožrúti neboli a nie sú. Ako sa teda mohli desiatky spisovateľov pod čosi podobné podpísať?! Ako môžu súhlasiť s týmto klamstvom?! Neuvedomujú si, že ospravedlňujú masové vraždenie Ukrajincov, keď sa podpísali pod takúto očividnú lož, vykresľujúcu Ukrajincov ako nehumánne figuríny, nebezpečné pre ľudí, pretože sa nimi živia?!
Svedomie národa?
Predstava, že spisovatelia sú svedomím národa, je zrejme veľmi naivná. Napokon už z histórie vieme, že spisovatelia sú tiež len ľudia a nájdu sa medzi nimi aj takí, ktorých nadchýnali tyrani, teroristi, fašisti. Ktorí obdivovali takého Adolfa Hitlera. Ani netreba pripomínať Knuta Hamsuna, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý v roku 1943 priateľsky debatoval s Josephom Goebbelsom, majstrom nacistickej propagandy, spočívajúcej v masovom vymývaní mozgov. Toľkú vlnu priateľstva a obdivu pocítil voči Goebbelsovi, že mu dokonca venoval svoju medailu Nobelovej ceny. A na jar roku 1945 napísal chválospevný nekrológ na Hitlera, hoci v tom čase už boli všeobecne známe zverstvá Hitlera a nacistov.
Slovo ako pracovný nástroj
Spisovatelia by ale každopádne mali byť niekým, kto váži slovo. Aj ten najpodpriemernejší spisovateľ predsa musí poznať význam slova a jeho hodnotu, veď aj ten najpodpriemernejší spisovateľ pracuje so slovom, spája ho do významových celkov, niekedy si slovo vytvára sám. Slovo je predsa pre spisovateľa pracovný nástroj. Ako sa teda mohli stovky ruských spisovateľov podpísať pod dokument, ktorý tvrdí, že na Ukrajine sú ľudožrúti? To majú byť tí zabití novinári a novinárky? Zabité deti? Matky so svojimi rodinami, ktoré utekajú zo svojej krajiny? A potom sa do nej vracajú, pretože za každú cenu chcú byť doma? V blízkosti svojich manželov, bojujúcich o slobodu? O demokraciu v Európe? Tie stovky spisovateľov sa podpísali pod nehoráznu lož o ukrajinských ľudožrútov, lebo sa báli nepodpísať sa? Tak ako v bývalom Československu desiatky umelcov podpísalo Antichartu, hoci text Charty, proti ktorej protestovali, si nemohli prečítať, pretože bol zakázaný?
Desivá situácia v Rusku
Ak podobný pamflet s dokázateľnou lžou podpísali stovky ruských spisovateľov, potom situácia v Rusku musí byť oveľa horšia, než si dokážeme predstaviť, Vyzerá to tak, že tie stovky spisovateľov, ktorí svojím podpisom súhlasia, že Ukrajinci sú ľudožrúti, sa premenili na zotročených ajtmatovovských mankurtov bez vlastnej vôle, schopných zastreliť aj vlastnú mamu, ktorá ich prišla oslobodiť. A žiaľ, ich príšerné obviňovanie zabíjaných a mučených ukrajinských ľudí z ľudožrútstva, teda z najnehumánnejšieho zločinu, nezmenšuje ani veľkorysé gesto ruského novinára Dmitrija Muratova, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý nechal vydražiť svoju Nobelovu medailu a získané peniaze - ide o 103,5 milióna dolárov, venoval na pomoc detských utečencov z Ukrajiny.
A nezmenšuje ju ani protest proti vojne spisovateľa Michaila Zygara, podpísaného Vladimirom Sorokinom, Borisom Akuninon, Ivanom Vyrypajevom, Ľudmilou Ulickou, Michailom Šiškinom a ďalšími. Všetci títo žiadajú urýchlene ukončiť vojnu.
"Je to naša hanba, za ktorú, bohužiaľ, budú niesť zodpovednosť ešte aj naše deti," píše sa v proteste. "Neveríme tomu, že nezávislá Ukrajina predstavuje pre Rusko alebo akýkoľvek iný štát hrozbu. Neveríme vyhláseniam Vladimira Putina, že ukrajinský ľud ovládajú "nacisti" a potrebuje "oslobodiť".
Tiež obete
Tie stovky ruských spisovateľských mankurtov, ktorí tvrdia, že na Ukrajine sú ľudožrúti, sú tiež obete putinovského režimu. Sú dokonca víťazstvom diktátorstva Vladimira Putina. Sú jeho otrokmi, jeho vojnovou trofejou. A zároveň sú aj hrozbou pre demokratický svet. Ak sa nechali natoľko zotročiť, že svoje mená prepožičali klamstvám o ľudožrútstve na Ukrajine, nechajú za zneužiť aj nabudúce. A už nemusí ísť "iba" o vraždiace slová, ale o vraždenie reálnymi zbraňami.
Na záver
Snáď predsa len sa môžeme dívať na situáciu v Rusku a na Ukrajine očami toho malého chlapca, ktorý neprepadol zúfalstvu, a bratovi, konštatujúcemu, že na mieste, kde stál jeho rodný Mariupoľ, nezostalo žiadne mesto, lakonicky protirečil:
"Ale more tam ešte je."
Napokon, predsa len sa v Rusku nachádzajú (alebo nachádzali, pretože po vypuknutí krvavej agresie na Ukrajine mnohí z Ruska emigrovali) aj takí spisovatelia a novinári a divadelníci, ako Muratov, Ulická, Vyrypajev, Sorokin, či Jelena Kovaľská, bývalá riaditeľka štátneho divadla Mejerchoľd, ktorá pár dní po okupácii Ukrajiny rezignovala s vysvetlením: "Nemôžem robiť pre vraha a dostávať od neho výplatu."
Snáď predsa len aj v tých putinovských mankurtoch ostala štipôčka ľudskosti, vďaka ktorej sa im predsa len raz prinavráti to najobyčajnejšie ľudské uvažovanie a ľudská dôstojnosť a opäť sa z otrokov premenia na ľudí.
Áno, more v Mariupole ešte ostalo. Ešte ostala nádej, že vojna sa skončí, a Mariupoľ sa znovu postaví.
Blog vyšiel v Denníku N, 1. júla 2022
Rozstrieľaná slovanská vzájomnosť
PETER ZAJAC
Takýto je koniec panslavizmu, mýtu o všeslovanskej vzájomnosti, za ktorou sa v posledných storočiach skrýval panslavistický sen o ruskej nadvláde nad svetom.
Autor je literárny vedec
1
Ruská trestná výprava "na podporu bratskej jednoty Rusov a Ukrajincov" je v skutočnosti dobyvačnou, vyhladzovacou ruskou vojnou, ktorá nemá príkrym rozporom medzi slovami a činmi v Európe 21. storočia obdoby. Jej cieľom je masové vyvražďovanie, zrovnanie Ukrajiny so zemou, zničenie ukrajinského teritória, zotročenie ukrajinského národa. Takto vyzerá v skutočnosti podľa ruských politických, intelektuálnych a cirkevných elít a vojenských autorít russkij mir, mier na spôsob ruského sveta.
2
Takýto je koniec panslavizmu, mýtu o všeslovanskej vzájomnosti, za ktorou sa v posledných storočiach skrýval panslavistický sen o ruskej nadvláde nad svetom.
Existuje všeslovanská a slovanská vzájomnosť. Nie sú jedným a tým istým, a môžu byť aj celkom odlišné. Slovné spojenie "slovanská vzájomnosť" je dieťaťom konca 18. storočia a doby Kataríny Veľkej. Za jej vlády sa stalo Rusko eurázijským impériom od Baltického po Čierne more a od hraníc Habsburskej monarchie a Poľsko-litovskej únie po Sibír a Aljašku. Po ničivých storočiach a porážke Turkov pri Viedni v roku 1693 si Európa uložila program racionálneho usporiadania správy a jej vojenského zabezpečenia. Na mapu Európy sa dostala okrem severojužnej aj západovýchodná os a s ňou aj ruská otázka. Francúzsky filozof a historik Alain Besançon spojil ruskú moc s teritoriálnym rozširovaním bez pevných hraníc, so zväčšovaním krajiny ako prejavom ruskej mocenskej nadvlády a "umenia lži rovnako starého ako Rusko".
Symbolom ruských dejín je predstava Ruska ako tretieho Ríma. Johann Gottfried Herder ju doplnil o predstavu skvelej slovanskej budúcnosti. Takto začal vznikať z ruských zdrojov slavianofilský mýtus ako spojenie mýtického slovanského pôvodu s utópiou Slovanstva budúcnosti. Takto vznikla inventing Slavia, vynájdená Slávia, mýtus a konštrukt, ktorý sa stal historickým faktom - ako idea.
3
Pri tvorbe veľkých moderných politických národov hrala v Európe podstatnú úlohu mesianistická viera v svätý národ (holy nation) posväcujúca národ a nacionalizujúca vieru. Spájala sa s ideou vyvoleného národa (the chosen people) a sprevádzala od 16. storočia integráciu veľkých sekularizovaných politických národov európskeho kresťanského Západu. Na prelome 18. a 19. storočia sa začala presadzovať aj pri tvorbe malých stredoeurópskych národov. Šlo v podstate o konštrukciu vynájdených národov ako imaginovaných komunít. V strednej Európe prebiehal tento proces podstatne neskôr ako v Anglicku, Francúzsku či Španielsku, ale základ novomýtických predstáv o národe bol v podstate podobný.
Otcami mýtu všeslovanskej vzájomnosti sa stali Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik. Slovanov si predstavovali ako jeden národ so štyrmi kmeňmi. Mali rusocentristickú predstavu a ich ambíciou bolo úsilie vyrovnať sa iným veľkým európskym národom alebo ich dokonca prekonať. Bola to politická fikcia a kultúrna ilúzia. Kollár však všeslovanskú vzájomnosť nepokladal za politickú, ale kultúrnu ideu. Tak či onak sa v 19. a 20. storočí napokon presadil koncept rozčlenených slovanských národov, a tento vývoj ešte nie je ukončený; pred našimi očami sa práve odohráva krvavé dovŕšenie tvorby moderného ukrajinského politického národa.
Zvláštna je ideová konštrukcia všeslovanského mýtu. Ján Kollár ju postavil na Herderovej predstave vlastností Slovanov a z toho odvodenej predstave Jánosa Horvátha o starom maďarskom národe. Kollár vymeral ako základné vlastnosti Slovanov nábožnosť, pracovitosť, nevinnú veselosť, lásku k svojej reči a znášanlivosť k iným národom. Ako na to poukázala pri Herderovi poľská slovakistka Joanna Goszczyńska a pri Horváthovi maďarský slavista Róbert Szemán Kiss, Kollár vytvoril idealizovaný obraz Slovanov a vynechal všetky negatívne vlastnosti, ktoré okrem pozitívnych pripísal Slovanom Herder a prisúdil starým Maďarom Horváth. Tak vznikol mýtický obraz Slovanov, ktorým sa dnes nadraďujú nad iných Rusi a ku ktorému sa hlásia so sebe vlastnou výlučnosťou nacionalisti všetkých slovanských národov. Legitimizačný mýtus pôvodu Slovanov sa premenil na neomýtus 19. storočia a takto, navyše v skarikovanej podobe, funguje aj dnes. Problémom nie je romantická básnivá sila veľkého zakladateľského mýtického príbehu, ale jeho metamýtická dezinterpretácia.
4
Slovenské národné hnutie 19. storočia vychádzalo po Kollárovi z viacerých rozmanitých, niekedy až protichodných predstáv. Ich stelesnením sú štyri základné koncepty Ľudovíta Štúra. Mladý Štúr sa orientoval v 30. rokoch 19. storočia podľa poľského národného mýtu. Začiatkom 40. rokov spoznal Štúr vo Viedni ruských emisárov a ich slavianofilskú orientáciu. V druhej polovici 40. rokov sa stal Ľudovít Štúr hlavným slovenským predstaviteľom západoeurópskej koncepcie moderného demokratického slovenského národa, ktorá sa stala jeho nosnou vývojovou líniou v 19., 20. a na začiatku 21. storočia. Maďarský slovakista József Demmel vyznačil Štúrovu zásluhu tak, že "väčšina inteligencie so slovenskou materčinou používala jeho literárny jazyk, vznikla samostatná slovenská spoločenská verejnosť, ktorej členov spájal rad zážitkov formovateľných vo vlastné dejiny".
Po stroskotanej revolúcii 1848 vytvoril Ľudovít Štúr začiatkom 50. rokov apokryfnú, skrytú či latentnú koncepciu slovenského národa ako súčasti Slovanstva a jeho budúcnosti. Slováci - rovnako ako všetci ostatní Slovania okrem Srbov - mali podľa tohto konceptu žiť v jednom štáte, samoderžavnom Rusku, ako diplomatický (úradný) jazyk mali používať ruštinu a prevziať občinný spoločenský systém a pravoslávie.
Slavianofilská koncepcia sa však nestala kľúčovou ruskou imagináciou. Dominantný, eurázijský, imperiálny koncept a jeho internacionalistický pendant sformulovali ruskí a sovietski intelektuáli 20. storočia: syn vynikajúcej poetky Anny Achmatovovej Lev Gumiľov a emigranti, klasik modernej svetovej lingvistiky knieža Nikolaj Sergejevič Trubeckoj a svetový semiotik Roman Jakobson. Príznačne to však sformuloval už v roku 1867 pri príležitosti Všeslovanskej výstavy v Moskve cár Alexander II. v posolstve rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi I. ako odpoveď na požiadavky českej a slovenskej delegácie. Ubezpečil svojho cisárskeho brata, že sa nemusí ničoho obávať, lebo on sa o jeho slovanských poddaných uchádzať nebude.
5
Spis Slovanstvo a svet budúcnosti napísal Ľudovít Štúr v nemčine. Pri príležitosti moskovskej Všeslovanskej výstavy v roku 1867 ho do ruštiny preložil Vladimír I. Lamanskij. Úplný slovenský preklad však vyšiel až v roku 1993, pripravil ho Svätoslav Bombík a preložil Adam Bžoch. Historicky možno naozaj hovoriť o apokryfnom spise. Ruský Lamanského preklad nebol verejne prístupný. Čítal a recenzoval ho však Svetozár Hurban Vajanský, ktorý sa tak stal najvýznamnejším šíriteľom rusocentrického panslavizmu na Slovensku.
6
Odvrátenou tvárou slavianofilského mýtu a stal proletársky internacionalizmus. Je triednym averzom idey autokratického samoderžavia. Jeho nositeľmi boli medzi dvoma svetovými vojnami slovenskí komunisti, intelektuáli okolo skupiny DAV. Akýmsi návestím sa stala po 2. svetovej vojne úvaha Alexandra Matušku »Ľudovít Štúr« z roku 1946, v ktorej Matuška vyhlásil Štúra za "demokrata v sociálnom a socialistickom zmysle, za Slovana, neobmedzujúceho sa kollárovsky na literárnu vzájomnosť, ale testamentárne vyvoleného za jej politického zvestovateľa". Skĺbenie komunistickej a slovanskej idey vydržalo potom s rôznymi peripetiami až do roku 1989, hoci fakticky a definitívne ho zlikvidovala okupácia v auguste 1968.
7
Po roku 1989 sa rozhorel spor o Slavín. Slavín je ako pražský Vyšehrad alebo martinský Národný cintorín pietnym národným miestom. Bratislavský Slavín nie je však pietnym slovenským, ale sovietskym miestom, pohrebiskom vojakov Červenej armády. Alexandra Kusá poukázala na jeho zvláštnu rozklenutosť. Je na jednej strane pietnym miestom obete, na druhej strane miestom slávy. Na mieste piety stíši návštevník hlas, na mieste slávy hulákajú nepriatelia slobody a mávajú zástavami ako vojak na špici slavínskeho pylóna aj Ríšskeho snemu. Ten vojak na Slavíne sa tvári ako svätý Michael na rímskom Anjelskom hrade, lenže ten si na rozdiel od slavínskeho vojaka zastrkáva na znak mieru meč do pošvy.
8
Putinov prejav pred začiatkom vojnovej agresie proti Ukrajine bol jedným z historických vrcholov ruského umenia lži. Vojnovú agresiu vyhlásil za mierovú výpravu, masívny vojenský útok za obranu, pokus o likvidáciu Ukrajiny ako štátu za demilitarizáciu a denacifikáciu, vyhladzovacie akcie proti Ukrajincom za bratskú pomoc. Ruských vojnových teroristov označil za mierotvorcov a ukrajinských obrancov za teroristov. Ruský mýtus všeslovanskej vzájomnosti bol rozstrieľaný.
9
Demýtizácia všeslovanskej idey však neznamená koniec slovanskej vzájomnosti ani mýtu. Až nápadne to potvrdila solidarizačná návšteva poľského, českého a slovinského predsedu vlády v obliehanom Kyjive. Nebola to stredoeurópska návšteva ani návšteva predstaviteľov V4, ale cesta predstaviteľov stredoeurópskych slovanských štátov. Prijatie utečencov z Ukrajiny malo podobu slovanskej vzájomnosti. Bývalé komunistické národy neodmietli solidaritu a pomoc, keď sa opierala o vzťah slobodných národov.
Dnešná slovanská vzájomnosť sa zakladá na mýte slobodných slovanských národov a štátov, založenom na patočkovskom pátose utrpenia. Ten je celkom iný ako vyprázdnený, monumentálny ruský pátos. Je preto ako pôvodný mýtus o bitke pri Termopylách mýtom pravdivým. Hovorí totiž, že slobodní ľudia nemusia zvíťaziť vždy, ale majú šancu na víťazstvo - na rozdiel od neslobodných ľudí, ktorí nemajú šancu nikdy.