5 - 2022
ukážka č. 5
Milan Resutík: Odchádzať po čistej ceste a hrdo niesť svoj štít
Meno rumunského slavistu (najmä však slovakistu a bohemistu) Cornelia Barboricu (5. 4. 1931 - 11. 5. 2017), je u nás známe len užšiemu okruhu literárnych odborníkov a kultúrnych pracovníkov. Pritom pre poznanie slovenskej literatúry v zahraničí urobil via než ktokoľvek iný. Možno by nebolo príliš prehnané a ďaleko od reality, ak by sme ho jedným dychom, v jednom odseku spomínali napríklad s Bjørnsterne Bjørnsonom... To ako my - Slováci. Má totiž mimoriadne miesto medzi tými, ktorí sa pričinili o naše stabilné zaradenie do európskeho kultúrneho kontextu, o propagáciu Slovenska a Slovákov. V rokoch 1950 - 1955 študoval na bratislavskej Filozofickej fakulte UK slovenský jazyk a literatúru a potom ešte posledné dva semestre strávil na filozofi ckej fakulte v Prahe. Po návrate do Rumunska pôsobil na Fakulte slovanských jazykov v Bukurešti, kde z odboru slovakistiky vytvoril mimoriadne agilné vedecké pracovisko. Neskôr sa stal univerzitným profesorom a v určitom období zastával aj funkciu dekana. Vychoval niekoľko generácií vynikajúcich odborníkov na slovenský jazyk a literatúru, učiteľov pre slovenské národnostné školy v Rumunsku a prekladateľov.
Keďže bol medzinárodne rešpektovaným odborníkom v oblasti slavistiky, Slovensko a jeho kultúru hodnotil aj v širšom, teda v "celoslovanskom" či európskom alebo svetovom kontexte. Podporoval, ale často aj polemizoval, kládol otázky, pokúšal sa o odpovede. Nebál sa spochybniť a odmietnuť hoci aj "sväté" idey, ktoré vládli alebo aspoň ovplyvňovali slovenský duchovný aj literárny svet. Významný slovenský literárny vedec a historik Vladimír Petrík, tiež Barboricov rovesník, jeho postoje hodnotí takto: »Priestor literatúry bol pre Barboricu hlavným výskumným priestorom.
K slovám Vladimíra Petríka by bolo treba dodať hádam len toľko, že Barborica odmietol aplikovať na slovenskú literatúru aj "predsednícko-tajomnícke" hodnotové kritériá, on neakceptoval u nás zaužívaný princíp, že najvýznamnejší spisovatelia sú tajomníci či predsedovia, ale pri hodnotení a výbere vychádzal vždy zo všeobecne platných a rešpektovaných kritérií, a tak aj slovenskú literatúru hodnotil a zaraďoval do normálneho európskeho kultúrneho kontextu. V období, keď Slovensko (nielen) bolo nepriedušne nastavené na "večné časy so Sovietskym zväzom a nikdy inak", Barborica jasne deklaroval, že Slovensko jednoznačne prináleží duchovne a kultúrne do západnej Európy. Aj vo svojich Dejinách slovenskej literatúry z roku 1976 prinavracal európsku tvár slovenskej literatúre, znovu objavoval aj mnohých spisovateľov, ktorých súdobá domáca "socialistická" literárna kritika, veda či historiografi a negovala alebo ich celkom vyradila z literárnych dejín. A na druhej strane "odignoroval" aj väčšinu súdobých tajomnícko-presedníckych literárnych hodnôt a ich prominentov. Možno konštatovať, že Barboricove Dejiny slovenskej literatúry z polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia sa vo svojej dobe stali jediným dielom svojho druhu, ktoré sa pokúšalo kráčať smerom k historickej pravde a hodnoteniu. Na Slovensku sa podobné pokusy o objektivitu zjavovali až po roku 1990... Všetky - akokoľvek rozsiahle - či už veľkými akademickými tímami pripravované alebo aj populárne dejiny slovenskej literatúry, ktoré na Slovensku vznikli po roku 1948 do roku 1990, neboli takým pravdivým a hodnoverným obrazom ako pomerne útle dejiny Barboricove, ktoré vyšli roku 1976 v rumunčine. Lebo - asi stojí za to odcitovať slová Kornela Földváriho: "...aj za nás písal o slovenskej literatúre veci, ktoré sa u nás písať nemohli, spomínal ľudí, ktorých tuna dlhé roky vygumovali."
ukážka č. 4
Peter Kónya: Ruská okupácia v Šariši a Zemplíne v rokoch 1914 - 1915
Ruská okupácia v Šariši a Zemplíne v rokoch 1914 - 1915. Prvá svetová vojna vo viacerých aspektoch ťažko poznačila národy a jednotlivé regióny bývalého Uhorska. V dôsledku vývinu strednej Európy v 20. storočí však viaceré stránky tohto konfl iktu ostávali dlhý čas mimo záujmu ofi ciálnej historiografi e. Takým bol aj ruský vpád do severovýchodného Uhorska, najmä na územie Šariša a Zemplína v jeseni a zime 1914 - 1915, ktorý na Slovensku dlho ostal v tme historického zabudnutia, v tieni sovietsko-československého priateľstva, národného útlaku, odboja, komunistického hnutia a iných, ideologicky "dôležitejších" tém.
...
Iba na začiatku apríla, počas známej veľkonočnej bitky, prebiehajúcej v dňoch 1. - 6. apríla, sa podarilo zastaviť ruský postup, a definitívne tak odvrátiť nebezpečenstvo ďalšieho nepriateľského vpádu na uhorské územie. Potom, ako sa ruské jednotky pokúsili o nový prielom v priestore Zborova, spojené rakúsko-uhorsko-nemecké sily (s nemeckým Beskydským armádnym zborom pod velením generála Marwitza) ich z veľkej časti vytlačili z teritória Uhorska. Posledné ruské oddiely opustili Šarišskú stolicu v máji 1915 po novom mohutnom útoku v priestore Gorlicze - Jaroslaw - Przemyszel a v nasledujúcich týždňoch sa ruská armáda pomaly stiahla za hranice Haliče. Na začiatku prvej svetovej vojny, od septembra 1914 do mája 1915 padlo po obidvoch stranách Karpát 600 - 700 tisíc rakúsko-uhorských vojakov. Približne rovnaké straty mala aj druhá strana. Dôsledky týchto bojov boli veľmi ťažké a z hľadiska ďalšieho pokračovania vojny tragické, najmä pre rakúsko-uhorskú armádu. V zimných Karpatoch vykrvácalo jadro armády, boli zničené najlepšie, kvalitne vycvičené jednotky. Takisto väčšina kádrových dôstojníkov padla v bojoch alebo zamrzla v zákopoch. Rakúsko-uhorská monarchia už nebola schopná nahradiť tieto nesmierne ťažké straty, a ďalej sa tak stala neschopnou samostatných vojenských operácií bez nemeckej vojenskej pomoci.
ukážka č. 3
Gabriela Magalová
Madona všednosti
Raz treba všetko vrátiť.
A keď treba,
aj potlačiť milujúce do zeme.
Ak máš to šťastie,
pocítiš v jednom bytí
aj bolesť zrodu a aj zázrak spráchnivenia.
(Či naopak?)
Utieram prach.
Mäkkou handričkou
hladkám svojich predkov a ich odkazy
na skriniach, stoloch,
na klavíri.
Nie je to smutné.
Vyžaduje si to pietu, ticho.
Nekýchať.
A ešte mäkkú handričku,
ktorou im napokon zamávaš z okna.
Ešte predtým však berieš do rúk
všetky tie sošky, sviečky,
obrázky a
serepetičky
a pohladkáš ich
mŕtve životy.
Prišli nás v prachu navštíviť predkovia,
pozdravujú,
usadia sa na chvíľu...
Vyprevadíš,
zmiznú,
zas sa usadia - a tak stále dokola.
Boh nás pozdravuje prachom,
sme nesmrteľní, odkazuje.
A ja tu behám s handrou
a čítam dejiny hore nohami.
Nič sa nezmenilo.
Nič sa nezmení.
Ty vidíš ženu,
ktorá tu pred telkou lieta s handrou
a víri prach
a namrzený vrčíš: už s tým prestaň!
... no môže Boh prestať tvoriť?
ukážka č. 2
recenzia Štefana Šimka.
O Zvliekaní
LENKA ŽELONKOVÁ: Zvliekanie, Spišská Nová Ves, FAMA art, 2022
Mladá autora nevstupuje do slovenskej literatúry neskúsená. Ako členka Spišského literárneho klubu si overila svoje schopnosti vo viacerých súťažiach, ktoré potvrdili, že má predpokladystať sa úspešnou prozaičkou. To je jeden dôvod siahnuť po Zvliekaní. Tým druhým je zvedavosť. Neobvyklý titul naznačuje, že pôjde o sebaodhaľovanie, odkrývanie nánosov, ktoré sú súčasťou každodennosti, ktoré sme prijali ako mimikry, ako výbavu slúžiacu na prežitie v tomto svete. Tretím dôvodom na prečítanie knihy je záujem, čo prináša a čím chce zaujať čitateľa, ktorý sa nazdáva, že všetko už bolo napísané. Alebo nie? Má ešte slovenská prózarezervy?
Zvliekanie je čítanie, ktoré môže byť náročné už len tým, že sa autorke podarilo vystihnúť spôsob rozprávania, vnímania a prežívania dospievajúcich ľudí. Je tu dôraz na zdanlivo nepodstatné "vecičky"; vysvetlenia a interpretácie, vnútorné monológy, vtipné postrehy a poznámky sú zaobalené do poetických slov. Zvliekanie nie je o bombastických témach, no je napísané aj s dávkou irónie. Autorka si udržala nadhľad. Odhalila nám zrkadlo, v ktorom sa môžeme vidieť, ale nemusíme.
ukážka č. 1.
VIRA VOVK
Po ostrých schodoch som sa dostala do domu vysokého ako maják. Stlačila som kľučku a vošla do izby, kde zamyslene sedel muž nad popísanými papiermi. Zdvihol zrak, dôstojne sa na mňa pozrel a povedal:
- Prišla si... Čakal som ťa.
- Poslednýkrát.
- Viem, - povedal a vstal. Stali sme pri veľkom okne, ktoré prijímalo lúče zapadajúceho slnka.
Chytil ma za bradu.
- Tvoje oči majú farbu mesačného svitu za papradím.
Slnko spadlo za vysoké domy. V ich oknách sa začali rozsvecovať elektrické svetlá, ale my sme zostali v tme. Dole cengali električky, trúbili klaksóny áut, odkiaľsi znela tlmená hudba husľového koncertu...
- Musím ísť, - spomenula som si.
- Teraz sú všetky dvere zamknuté. Odomknú ich až ráno na svitaní.
Podišiel ku mne a chytil ma za ruku. Naše prsty sa posplietali a on ich až bolestivo stískal.
- Čakal som na teba pol života.
- Nikdy si ma nehľadal, to ja som prichádzala.
- Som zasľúbený. Nemohol som ti nič sľúbiť.
- Nečakala som na tvoje sľuby.
- Ja viem! Vždy si sa mi vysmievala, ale teraz zapečatím tie tvoje hrdé ústa. Chcela som povedať, že som sa smiala sama zo seba, ale jeho bozk ako škorpión sa prisal na otvorené pery. Moje telo ako veľká kryha ľadu sa začalo roztápať v silnom objatí. Mlčky, razantne zhodil z nás oboch odev a odniesol ma na úzku lavicu, prikrytú hrubou látkou.
- A čo tvoj sľub?
- Bez naplnenej lásky nemáme právo zomrieť, - odpovedal stroho.
Cítila som jeho horúcu hruď na svojich prsiach. Pripomínalo to žeravé železo, akým značkujú stáda v pampách. Podmanil si ma ako kráľ, ktorý vládne nad svojou krajinou, neľútostne a drsne... Moja hrdosť bola primalá, aby si spomenula na prikázania. Neustále sme boli vyhnancami z raja, kde telo pripomína príliv a odliv rozvlnených oceánov. Znovu a znovu ponesieme v živote prvotný hriech ako naše poslanie, pomyslela som si. Milovali sme sa po celú noc. Nadránom som povedala:
- Škoda, že ti nemôžem podarovať syna.
- Škoda, - odpovedal - Zostaneš so mnou?
- Si zaviazaný zasľúbením.
- Áno, niet pre nás raja, - povedal stroho. Vstala som, obliekla som sa, ešte raz som sa úzkostlivo naňho pozrela a vyšla som na ulicu, potom som sa pobrala cez námestia, parky až na okraj mesta, kde sa začínajú polia. Vtedy som zbadala ženu s modrými očami, ako kamsi bezhlavo beží. Nariekala a z jej sĺz na okraji lesa vyrastali uplakané hortenzie. Chcela som ju objať a povedať jej niečo milé, ale bránila sa, s plačom utekala ďalej.
Aj ja som sa vybrala ďaleko, až na kraj sveta. Tak horlivo som plakala,až zo sĺz vyrastalo divoké papradie. O nejaký čas - mohlo to byť o deň alebo o rok - dostala som sa domov. Nad oknom ticho znela cikáda. Tá žena má znovu modré oči a jej smiech sa rozlieha po šírom poli. Otvorila som dvere, pristúpila som k veľkému nástennému zrkadlu a zbadala som, že moje oči sú tmavé ako búrlivá noc s dažďom, krupobitím a bleskami.