vstúpte...

https://casopisromboid.sk

Romboid

kde sa dá kúpiť?

Nižšie publikujeme zoznam miest na Slovensku, kde je možné časopis kúpiť.

Ak tam nie je vaše mesto, napíšte nám. Zariadime predaj časopisu aj u vás. Adresa: casopis.romboid@gmail.com, info.asociacia@protonmail.com 

BRATISLAVA SEDLARSKA 3 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA EISNEROVA 64 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA ZAHRANICKA 95 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA PRIBINOVA 8/B Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA VAJNORSKA 100 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA PREDSTANICNE NAM.1 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA SARATOVSKA 35 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA ZUZANY CHALUPKOVEJ 6 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA PRIBINOVA 10 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA MLYNSKE NIVY A117 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA MLYNSKE NIVY B014 Predajňa -TRAFIKA -

ZVOLEN Nam. SNP 63 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

ZVOLEN Hronska 2 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BANSKA BYSTR 29.AUGUSTA Predajňa -TRAFIKA -

TRENCIN M.R.Stefanika 462 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

MYJAVA Nam.Stefanika Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

KOSICE HLAVNA 102 Predajňa -INA -

ROZNAVA NAM.BANIKOV Stánok -

HUMENNE LABORECKA 3 Predajňa -TRAFIKA -

SKALICA Max Skalica Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

NITRA STEFANIKOVA 61 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

PARTIZANSKE NITRIANSKA 1134 Predajňa -TRAFIKA -

SPISSKA NOVA VES LETNA 36 Stánok -

SMIZANY Tatranska Stánok -

SKALICA SKALICA 1 SLOVENSKÁ POŠTA

SENEC Lichnerova 90 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

PIESTANY Nitrianska-7555/18 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

TRNAVA F. Urbanka 11 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

TRNAVA Starohajska 2 Predajňa -INA -

TRNAVA Hlavna 20/54 Predajňa -TRAFIKA -

ZILINA BERNOLAKOVA Predajňa -TRAFIKA -

ZILINA VELKA OKRUZNA 59A Predajňa -SHOP-IN-SHOP


Časopis ROMBOID č. 6 / 2022 v predaji

Dostanete ho na týchto miestach:


BRATISLAVA SEDLARSKA 3 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA EISNEROVA 64 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA ZAHRANICKA 95 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA PRIBINOVA 8/B Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA VAJNORSKA 100 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA PREDSTANICNE NAM.1 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA SARATOVSKA 35 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA ZUZANY CHALUPKOVEJ 6 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA PRIBINOVA 10 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BRATISLAVA MLYNSKE NIVY A117 Predajňa -TRAFIKA -

BRATISLAVA MLYNSKE NIVY B014 Predajňa -TRAFIKA -

ZVOLEN Nam. SNP 63 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

ZVOLEN Hronska 2 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

BANSKA BYSTR 29.AUGUSTA Predajňa -TRAFIKA -

TRENCIN M.R.Stefanika 462 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

MYJAVA Nam.Stefanika Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

KOSICE HLAVNA 102 Predajňa -INA -

ROZNAVA NAM.BANIKOV Stánok -

HUMENNE LABORECKA 3 Predajňa -TRAFIKA -

SKALICA Max Skalica Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

NITRA STEFANIKOVA 61 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

PARTIZANSKE NITRIANSKA 1134 Predajňa -TRAFIKA -

SPISSKA NOVA VES LETNA 36 Stánok -

SMIZANY Tatranska Stánok -

SKALICA SKALICA 1 SLOVENSKÁ POŠTA

SENEC Lichnerova 90 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

PIESTANY Nitrianska-7555/18 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

TRNAVA F. Urbanka 11 Predajňa -SHOP-IN-SHOP -

TRNAVA Starohajska 2 Predajňa -INA -

TRNAVA Hlavna 20/54 Predajňa -TRAFIKA -

ZILINA BERNOLAKOVA Predajňa -TRAFIKA -

ZILINA VELKA OKRUZNA 59A Predajňa -SHOP-IN-SHOP

Máte návrh na predajné miesto časopisu?

Napíšte nám:

info.asociacia@protonmail.com


ROMBOID


Slovenskí tvorcovia reagujú na vojenský útok Ruska na Ukrajinu

Vpád ruských vojsk na Ukrajinu ako akt najhrubšieho násilia jednej krajinu voči druhej každého súdneho človeka zaskočil. Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska ako vydavateľ Romboidu zastúpená jej predsedom Petrom Juščákom a redakcia Romboidu zastúpená mojou osobou 6. marca zverejnili text, v ktorom oslovili spisovateľov s tým, že náš časopis im poskytne priestor na vyjadrenie postoja k uvedenej agresii. Dostali sme rôzne príspevky - od krátkych ad hoc sformulovaných rozhorčených reakcií cez dlhšie úvahové či analyzujúce texty až po básne. Všetky ich - s minimálnymi nevyhnutným redakčnými úpravami - prinášame v jednom bloku.

Igor Hochel

ROMBOID č. 3 

Niekoľko ukážok z čísla venovaného ukrajinskej téme

IVAN ČIČMANEC: Odpusť nám, Ukrajina!

Odpusť nám, Ukrajina, naša rodná sestra, pravlasť slovanských a škandinávskych bohatierov, úrodná krajina veľkej hudobnej, výtvarnej aj slovesnej kultúry, odpusť nám Slovákom a ostatným Európanom, že sme tak dlho boli naivní, dôverčiví, ale aj ľahostajní a nečinní, že sme roky nebrali vážne zlovestné signály z moskovského Kremľa, ktoré vysielal tamojší mocichtivý a paranoidný diktátor.

Odpusťte nám, milí Ukrajinci a milé Ukrajinky, že sa naše európske svedomie zobudilo až po tom, čo začal násilnícky a vierolomný despota vyvražďovať Vaše obyvateľstvo, ničiť Vaše mestá a dediny a vyháňať milióny Vašich žien, detí a starcov do exilu. Dnes sa to ťažko chápe a ešte ťažšie vysvetľuje, ale treba si to priznať, že sme mali zostriť pozornosť už vtedy, keď tento masový vrah začal terorizovať a kynožiť Čečencov, keď okupoval časti suverénneho Gruzínska, keď anektoval Váš ukrajinský Krym a začal násilnícky zasahovať do Vašich východných provincií. Mali sme zbystriť zrak, sluch aj myseľ a zmobilizovať vôľu k činu, keď tento človek začal tvrdiť, že rozpad despotického sovietskeho impéria bol nešťastím pre celé ľudstvo, keď začal šovinisticky a demagogicky prekrúcať dejiny svojej krajiny a jej susedov, keď začal ako ten najposlednejší gangster vraždiť svojich ruských politických oponentov, vyhlasovať idealistické organizácie v Rusku za centrály extrémistov a zahraničných agentov.

Už dávno nám malo byť jasné, s kým tu máme do činenia - a podľa toho sa voči nemu aj správať. Sankcie, ktoré dnes svet uplatňuje voči jeho zločineckému režimu, sú správne, no mali prísť oveľa skôr, prinajmenšom hneď po ruskej okupácii častí Gruzínska v roku 2008, a mali byť podstatne zosilnené po putinovskej anexii Krymu v roku 2014. Vtedy nám už všetkým na západ od Putina mali padnúť klapky z očí a mali sme Rusko nekompromisne vykazovať zo slušnej spoločnosti, zakiaľ v ňom vládnu takíto necivilizovaní politici. Odpusťte nám, Ukrajinci a Ukrajinky, že sme dlhé roky, ba možno... (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

IRENA BREŽNÁ: Príspevok k diagnóze

Ruska Rusko trpí spasiteľským komplexom. Keď som bola v polovici deväť8 romboid > 3 / 2022 desiatych rokoch na reportáži o krstnom otcovi Ďalekého Východu, tak tento kriminálnik, ktorý si odsedel osemnásť rokov v trestaneckom tábore, a potom vlastnil v Chabarovsku televizionnyj kanal, reštaurácie, hotely, kasíno, sa mi obklopený svojou ozbrojenou ochrankou úplne vážne zdôveril, že prorok, ktorý spasí ľudstvo príde z Ďalekého Východu - a čuduj sa svete, sedí predo mnou. Tak prečo by si Vladimír Putin nenárokoval na to isté poslanie, veď stoji v kriminálnom svete vyššie na rebríčku ako onen Chabarovský vor (zlodej). Inak označenie vor je v týchto kruhoch veľká česť. Ten, kto kradne na vysokej úrovni je uctievaný. V roku 1996 som sa vybrala ako vojnová reportérka do Čečenska. V Moskve ma dobrí ľudkovia odhovárali: Načo ideš k tým hrdlorezom? My predsa máme Boľšoj teatr. Strašné, čo sa u nás v Rusku deje. Jedna republika za druhou od nás odchádza, sú posadnutí samostatnosťou, nevďačníci. My všetkým pomáhame, obetujeme sa, priniesli sme im veľkú ruskú kultúru a oni nás nechcú. Rusko je masochistické. Trpieť znamená stať sa človekom vo vyššom slova zmysle. Dostojevskij na to pripravil literárne spracovanú pôdu. Ruská idea, že iba pravoslávie je schopné spasiť svet sa tiahne celým jeho dielom. Západ sa podľa neho zaoberá hľadaním pozemského šťastia bez metafyzickej hĺbky, zato russkij kresťjanin (sedliak) je pravý obraz Ježiša Krista, trpiaci a preduchovnený. Nepotrebuje vedu ani intelektuálne debaty, to je západný surogát poznania. A načo by mu bol svetský zákon, veď koná správne, lebo je v súlade so svojou vierou. Pravda existuje len v pravoslavnoj Rossiji, tam v glubinke. Rusko je žiarlivé a pomstychtivé. Ten, kto si neželá trpieť na náš spôsob, tomu to ukážeme. Vy nás nemáte radi? Tak sa nás bojte. V osemdesiatych rokoch som sa priatelila s jedným ruským spisovateľom, ktorého Sovietsky zväz vyhostil na západ. Čerstvý emigrant sa utešoval, ba pýšil tým, že Západ sa bojí Ruska - a to bola pre neho záruka, že si ho budú vážiť. Uznanie si nepotrebuje vydobyť vlastným úsilím, stačí tento večný, všadeprítomný strach pred nepredvídateľným impériom. Aké pohodlné a deštruktívne. K velikoj nacii patrí opovrhnutie malými národmi, ktoré sú neschopné vo svete vyvolať hrôzu. (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

MÁRIA BÁTOROVÁ: Veľké Rusko sa znížilo k vražednému zásahu

Dejiny veľkých národov nie sú nič iné, ako boj o moc. Ostatné, tzv. malé národy sú ako blchy v tom vtipe, v ktorom blcha, idúc po moste so slonom, hovorí: "Slon, ale dupeme!" A predsa, každý národ, každá rodina, každý jednotlivec má svoje dejiny a svoju predstavu o živote, svoju dôstojnosť! Hraničná situácia vojny neprichádza zo dňa na deň. Neexistuje len dobrý a zlý brat. Sú bratia, ktorí sa vzájomne provokujú, až kým nestratia trpezlivosť. Celá zložitá štruktúra diplomatických vzťahov, špionáží, hier na mier a medzištátnych zmlúv, ktoré sa bežne porušujú, a potom, keď je po všetkom, jednohlasne odsúdia, smeruje k moci, ctibažnosti a majetku na všetkých úrovniach. To sa týka aj nových, narýchlo upravovaných zákonov, ktoré odsúhlasí parlament, aby výkonní politici boli krytí a mali z krku zbytočne v ceste stojacu opozíciu, ako sa to deje v Moskve. Takto to bolo aj po prvej svetovej vojne, keď sa vo Weimarskej republike začalo zbrojiť a k moci sa dostával A. Hitler. Potom mala tzv. tretia ríša všetko zákonne povolené. Veľký ruský medveď, keď sa prebudil, nikdy v dejinách boj neprehral, ale prehral všetky "boje", ktoré nasledovali za jeho víťazstvom, pretože predstavuje len hrubú medvediu - zvieraciu - silu. Vojaci oslobodzovacej armády, spiaci na Slavíne, sa roky budia a obracajú v hrobe! A s nimi tisícky povstalcov, ktorí sa tu, v strednej Európe, postavili proti fašistickému násiliu v Slovenskom národnom povstaní a za slobodu a suverenitu svojej vlasti boli ochotní položiť životy. Hrubá sila a obete na životoch vyhráva hrubý boj, no oveľa viac síl a boja si vyžaduje udržať slobodného ducha a vybojovanú slobodu... (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

FRANTIŠEK NEUPAUER: Čakajú.

Je večer. Svetlá v Užhorode zhasli. Zaspali aj naši priatelia z Charkova. Skoro ráno sa vydajú k hraniciam. Matúš má osemmiestne auto. Počká ich. O ôsmej hodine večer nastupuje do nočnej služby v Košiciach. Dovtedy má čas. Melisa a Sergej vstali prví. Manželmi sú už päťdesiatjeden rokov. Pozreli sa na seba, ako vtedy, keď si sľúbili: "V dobrom i v zlom, v šťastí i v nešťastí..." Sergej si sadol na kufor. Hlavu má v dlaniach. V mysli vymizli všetky spomienky na tance i spev. Nevidí v nich usmiateho syna Sašu a zaťa Koliu, štrngot pohárov a slová: "Na zdravie!". Vidí len slzy, cíti najvrúcnejšie objatie a slová, ach tie slová: "Postarajte sa o deti! Zachráňte naše deti!" On, o ktorého sa mali starať oni, sa má dnes starať o svoje vnúčence, dcéru, nevestu, dve deti. On, ktorý čoskoro bude mať osemdesiat rokov. On...

Melisa si začesáva vlasy. Čoskoro je prichystaná na odchod. Podíde so stoličkou v rukách k Sergejovi. Zdvihne hlavu, pohľadom odmieta jej malú službu. Už si zvykol sedieť na kufri... Melisa si vzdychne, prisadne si. Pohladí ho. Hlavu si položí na jeho rameno a o chvíľku, pri modlitbe svätého ruženca, zadrieme. Vonku je ešte stále tma. Deti zaspali až po polnoci. Nechávajú ich spať. Niečo po šiestej hodine je situácia úplne iná. (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

DANIEL PASTIRČÁK: V/Pád temného anjela

Žiadny človek nie je ostrov, uzavretý do seba, každý je súčasťou kontinentu, patrí k pevnine. Napísal John Donne. Keď more odplaví hrudu, pevnina sa zmenší. Smrť každého človeka ma umenšuje, lebo som súčasťou ľudstva. Nepýtaj sa teda komu zvonia do hrobu, tebe zvonia. Ťarchu týchto slov dnes na sebe cítime tak, ako sme ju ešte nikdy nepociťovali. Chystal som sa otvoriť krásnu tému: Pieseň piesní. Tému mystického zjednotenia s Bohom, tak ako sa zrkadlí v úchvatnej skúsenosti erotickej lásky. Ako však hovoriť o zázraku lásky v čase, keď temná vôľa z Kremľa zamorila svet nákazou bratovražednej nenávisti? Od štvrtka rána je svet v šoku. Stalo sa to, o čom sme verili, že sa už nesmie nikdy stať. Vôľa muža, obklopeného skupinou slepých prisluhovačov posunula dejiny na hranicu svetovej katastrofy. Obetným baránkom sa stal národ Ukrajiny. Proti sebe stoja v zbrani bratia, aby sa navzájom zabíjali. Ocitli sa v pasci zla, nastraženej tými, čo vojnu rozpútali. V zlobe tej vojny je však jeden podstatný rozdiel: Ak prestanú bojovať ruskí vojaci, bude to koniec vojny, ak prestanú bojovať ukrajinskí vojaci, bude to koniec Ukrajiny. Nastražili nám rafinovanú pascu. Ak štáty vyšlú svoje vojská, aby bránili Ukrajinu, otvoria sa pekelné brány svetovej vojny. Ak Ukrajinu brániť nebudeme, otvoríme cestu ďalším výpadom kremeľského uzurpátora. Naša slabosť, sa stane jeho silou. Ukrajina je posiata krvavými ranami. Dnes trpí a bojuje i za nás. Jej existencia je našou existenciou, jej sloboda našou slobodou. Viac než kedykoľvek predtým cítime, že ľudský svet predstavuje jedno telo: Keď trpí jeden úd, trpia s ním spolu všetky údy. Čo povedať v tejto temnej chvíli? Prebudili sa démonické sily, ktoré už toľkokrát v dejinách uvrhli zem do plameňov pekla. Vládca opojený diabolskou vidinou bezhraničnej moci sa rozhodol postaviť sám seba na miesto Boha. Ako toľkokrát predtým, i dnes sa vydáva za anjela svetla: Bez toho triku, by nemal svoju moc. Preto dostal meno Lucifer - nosič svetla... (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

JANA BODNÁROVÁ: S pamäťou vojen v génoch

Patrím ku generácii, ktorá dostala do pamäťových buniek - cez spomienky starého otca na prvú svetovú vojnu a otca na druhú svetovú vojnu - zárez echa vojny až kdesi do podvedomia ako hypertragickej udalosti pre človeka a ľudstvo. Do vojen oboch mojich najbližších, ešte mladých mužov plných entuziazmu a lásky k životu, nahnali vtedajšie vlády. Vrátili sa obaja s podlomeným zdravím a tragickou rezonanciou vojny vo svojich spomienkach až do konca životov. Odvtedy som pacifistka. Aj keď takýto postoj mnohí pokladajú za utopický až nesprávny, som presvedčená, že ľudstvo by dokázalo existovať i bez vojen. Len to by veľmoci nesmeli chcieť ustavične prekresľovať hranice svojich území - o to teraz ide v šialenej Putinovej vízii a ukrutnej vojne na Ukrajine, alebo by nesmeli chcieť koristnícky vysávať vojnou podriadené územia. Protestovala som proti vojne v Perzskom zálive, Iraku, Sýrii, vojnám na Balkáne... Na bombardovanie a spustošené mestá, zabitých vojakov i civilov, dokonca aj na mŕtve deti sme sa pozerali cez televízne obrazovky: možno s pocitom tlmenej radosti, že nás sa to netýka, že je to všetko v milosrdnej diaľke. Táto vojna na Ukrajine je na dotyk. "Nový Hitler", ako Putina označuje teológ a filozof prof. Tomáš Halík, rozpútal strašnú vojnu, voči ktorej "ľudskí ľudia" musia protestovať! Síce opäť vojnové zverstvá vidíme cez obrazovky v obývacích izbách, ale ak vyjdeme do ulíc, na železničné a autobusové stanice, k miestam prvej pomoci pre utečencov, môžeme sa pozerať priamo do očí vyčerpaných žien na úteku z Ukrajiny i s deťmi. A tie deti majú vážne, nedetské pohľady. Ušli z epicentra vojny. V Košiciach, ako prvom veľkom meste pri hraniciach s Ukrajinou, je to aspoň tak. Ale vojnový mrak sa môže presúvať, rozširovať, stále požierať civilizáciu ako Kronos svoje deti, lebo sa bál, že ho zvrhnú z trónu vlády nad svetom. Teraz sa celá Európa môže cítiť neistá. A ak si uvedomíme, že od vzniku atómových zbraní sedíme v atómovej ponorke a, symbolicky, cez jej okná pozeráme na svet, tak je už v ohrození tiež celý svet. Lebo Putin možno iba nevydiera atómovou vojnou, ale so svojím pádom bude chcieť strhnúť mrazivé množstvo obetí a vyvolať smršť pohrôm... (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

LADISLAV ŠIMON: Krvavé absurdné divadlo

Mier v Európe bol vždy problém, ale vojny (aj dlhotrvajúce) sa vždy maskovali "ušľachtilými" cieľmi, za ktorým sa takmer vždy dali demaskovať skutočné zámery. Krv prelievali nielen aktívni (dobrovoľní či inak namotivovaní) idealisti, ale aj tí, čo chceli mať jednoducho pokoj. Pravda, netreba zabúdať ani na žoldnierov. My (prinajmenšom poniektorí) v centre Európy sme si po známych a nesčíselnekrát pertraktovaných historických poznatkoch a vari aj skúsenostiach namýšľali, že vojna predsa len už vyšla z módy. Stačil jeden šialený projekt a prízraky sa znova vracajú. Nevedno, ako sa s nimi vyrovnáme a či sa s nimi vôbec dá vyrovnať. Zatiaľ protestujeme, vítame utečencov a dúfame, že agresor prehrá na celej čiare. Ale čo znamená táto čiara? Ukrajinskú kultúru mám rád. Ako každú kultúru, v ktorej sú nazhromaždené humánne hodnoty. Priznám sa, že som nikdy nebol v Rusku. Ale po Ukrajine som pochodil, bol som viackrát v Užhorode, obdivoval som starý Kyjev, Sofiin chrám, Lauru, múzeum miniatúr i načerveno namaľovanú univerzitu, navštívil som aj Odesu, prešiel som sa po známych schodoch, dostal som sa a do katakomb, kde zo steny svieti obraz slovenskej veľkonočnej oblievačky, prezrel som si aj Ľvov so stopami rakúsko-uhorskej minulosti a nahovoril som kolegov, aby sme sa išli pozrieť do múzea ukrajinského klasika Ivana Franka. Po tejto návšteve som napísal verše: (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

JAROSLAV RIHÁK: Sedem dní po úteku

Z pamäti vyhľadávam slová. Sto rokov sme sa učili ruštinu, a hovoril som s našimi hosťami, ukrajinskými utečencami, ako pologramotný kupec. Kedysi som čítal Jeseninovu Annu Sneginu v ruštine, ale ruské tanky v auguste ´68..., veď viete. Potom už len chvíľu v domove dôchodcov s Emanuelom Persianom. Ušiel z porevolučného Ruska spolu s Markom Šagalom (vtedy ešte ш), obaja boli z Vitebska, a potom kostrbato s Tolstojovým vnukom pri nakrúcaní filmu Albert, Albert. Tí naši ušli z mestečka pri Mariupole a hovoria raz po rusky, raz po ukrajinsky. Kedysi dávno som celú noc počúval čarokrásne hrdelné ukrajinské spevy "učiteľnice" v materskej škôlke z Humenného a rozumel som vtedy dosť dobre. Izre stačilo sto gramov, ale Ljoňa, musím povedať, sa držal statočne. Nakoniec ich írsky nápoj a teplo krbu zmohlo. Cestovali tri dni, nad nimi lietali ruské vrtuľníky a ostreľovali cestu, potom v preplnenom mikrobuse a nakoniec v natrieskanom vlaku do Užhorodu, potom noc na stanici v Košiciach. Vot tak. Popis únavy a šťastia po prekročení hraníc vháňal slzy do očí. V Košiciach čakali dobrovoľníci s teplým jedlom a balíčkom na cestu. Ich cesta sa začala v Kanade. Náš syn tam má kamaráta z detstva, stavia domy z dreva a má kolegu tesára z Ukrajiny a ten stále niekam volal. Slovo dalo slovo, tesár zavolal do Holandska kamarátke a tá svojmu strýkovi - ešte tri dni a syn namaľoval tabuľku s menami utečencov a čakal ich na bratislavskej stanici.

Kapitola 1. Robinson stretne Piatka.

Keď vošli do nášho hosťovského domčeka s rozostlanými posteľami, teplými radiátormi a rozpáleným krbom, myslel som, že sa im zastavilo na chvíľu srdce a skolabujú. Vraj až vtedy uverili, že sa útek z Ukrajiny podaril. Susedom nie, na ich dom padla bomba. Ani ich pochovať poriadne nemohli. Riečka pripomínala jarné vody ako z Turgeneva. Keď kopali hrob, už v metrovej hĺbke narazili na spodnú vodu, čľup, truhla sa ticho ponorila do vody a chvíľu trvalo, kým z nej vyplávali posledné bubliny vzduchu, výdych rakvy. Potom zasypali vodu zemou. Dnes už musí stačiť igelitové vrece. Pozreli sa na seba, zbalili pár vecí do tašky a mlčky si povedali: ideme. Ljoňova sestra, dvojička, mala dcéru. Keď bola malá, vychovávali ju ako svoju (nerozumel som celkom vete o zamotanom vzťahu) a práve ona mu v tej chvíli zavolala z Holandska, kde uviazla... (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

TOMÁŠ STRAKA: Morálka noci

"Jak vládne den, život, mír nad každým jednotlivcem, nad jeho tělem a duší? Pomocí smrti, ohrožením života. Z hlediska dne je pro jednotlivce život vším, je nejvyšší hodnotou, která proň existuje. Pro síly dne naopak smrt neexistuje, ty si počínají, jako by jí nebylo či, jak bylo řečeno, plánují smrt distancovaně a statisticky, jako by znamenala pouhou výměnu ve funkcích. Ve vůli k válce tedy vládne den a život pomocí smrti. Vůle k válce počítá s budoucími generacemi, které zde ještě nejsou, své plány koncipuje z jejich hledisek. Ve vůli k válce tak vládne mír. Není možno zbavit se války tomu, kdo se nezbaví vlády míru, dne, života v té podobě, která vynechává smrt a zavírá před ní oči."

Jan Patočka Najväčší československý fi lozof 20. storočia Jan Patočka vo svojej eseji Války 20. století a 20. století jako válka hovorí o solidarite otrasených. Tých, ktorí zažili otras tragickou skúsenosťou z vojny, bezprávia či smrti. Otrasených, ktorí prestali veriť veľkým rečiam o nádejných zajtrajškoch, všemocných ríšach a skvelej budúcnosti, v ktorej dopredu nedefinovaná skupina zvaná my dosiahne všetky výhody. "Prisluhovači dňa" sú schopní obetovať všetko. Deti, česť či hodnoty pre svoju zaslepenosť nenaplniteľnou, často totalitnou utópiou. Patočka ďalej píše o morálke noci. Tá nesníva, hovorí o dnešku, o problémoch súčasnosti, o smrti, o utrpení, o pomoci. Nie o bludoch mocných a násilí. Prečo je dobré spomenúť si práve v týchto dňoch na nášho velikána? Pretože to, o čom Patočka ako jeden zo základných kameňov československej demokracie písal, je opäť hrozivo aktuálne. Kremeľský režim núti umierať vojakov kvôli bludom o jasnej budúcnosti, veľkom Rusku, novom sovietskom zväze. Jeho prisluhovačov pod vlajkou piatej kolóny nájdeme takmer v každej krajine sveta. Sú to tí, ktorí relativizujú smrť a hovoria o zajtrajšku plnom slnka a spásy. Ak Putin vyhrá, alebo ak Ukrajine nijako nepomôžeme, naša zbabelosť nás vraj ochráni od toho vybrať si stranu a môcť sa v budúcnosti rozhodnúť, ktorej svetlejšej perspektíve budeme chcieť slúžiť. Na druhej strane, teda na strane smrti a noci, sú zo všetkého najviac Ukrajinci. Tí nehovoria o dobíjaní a budúcej prosperite pod vlajkou totality. Prejavy prezidenta Zelenského komentujú vždy dnešok. Z morálky noci sa stala snaha prežiť dnešnú noc. Každý deň komentovať dnešok a prežiť dnešnú noc... Patočka hovorí o zákopovej skúsenosti ako o skúsenosti absolútnej slobody... (pokračovanie v Romboide č 3/2022)

FEDIR POTUŠŇAK Šibenica

Neviem vám povedať, ako som sa pod ňou, ocitol...! Za niečo ma vzali na výsluch, držali v tme, potom ma vypočúvala akási potvora s takým neobyčajným pohľadom a sebavedomím, s takou železnou logikou, praktikami overenými nie menej ako tri tisícročia, takže som sa nezmohol na žiadnu odpoveď, ktorá by nad ňou zvíťazila. K tým otázkam by boli potrebné celé komentáre a dlhé štúdium samotného vyšetrovateľa, a tak radšej o tom pomlčím. Stojím na sude so zviazanými rukami, nado mnou konár stromu, pred očami dlhý povraz so slučkou, ktorá sa kolíše nad hlavou, postrčia sud spod nôh a - hotovo! Myslím len na jedno. Človek pred smrťou rozmýšľa o tom, ako zostať nažive, a díva sa na to, čo vidí pred sebou. So široko otvorenými očami sa dívam na kraj, v ktorom som prežil toľko rokov, na strechy jagajúce sa od slnka, na rieku v doline, bajonety vojakov, ktorí stoja vľavo na skalnatom vrchu. Všetko vnímam v čase a priestore, prenikajúc zároveň do minulosti i budúcnosti, čo nezodpovedá môjmu doterajšiemu spôsobu myslenia. Ligotavé mesto a známa panoráma sú blízke mojej duši, rozplývajú sa v nej, spoznávam čosi tajomné a veľkolepé. Tisíce rokov rástlo mesto v našej doline, aj ďalších tisíc rokov tu bude stáť a rásť. Tisíce rokov tu boli a budú vrch a rieka... Veľa vecí tu bolo a bude, ale moje vedomie - to je len chvíľa. Aká škoda, že som doteraz nad tým nerozmýšľal, neusiloval sa pochopiť to!... Ktosi ma mykol za nohu. Pozrel som sa a pred sebou som zbadal dôstojníka, ktorý sedel na sude a sledoval ma. Videl som ho, ako počas vypočúvania stál bokom a usmieval sa. Teraz mi kývol hlavou:

- Dobrý večer, pán profesor! Je ešte celkom mladý, prvé fúzy mu ešte len začali rásť...

- Zaujímalo by ma, o čom rozmýšľajú odsúdenci pred popravou, - hovoril a usmieval sa.

- Možno o čom si veľmi zaujímavom, čo dosiaľ ešte nikto neopísal. Veľkí ľudia sa o to často usilovali, ba niektorí aj sami zažili tie chvíle. Nuž, som študent filozofie. Keď som sem šiel, nechal som doma už hotovú dizertáciu z patológie na spomenutú tému, ale teraz som sa presvedčil, že celú ju bude treba prepracovať. Nazbieral som veľa nových hodnotných materiálov... Cha-cha-cha! Vlastne, preto som išiel na front. Kvôli vede. Ja som študent, vy profesor. Ó, ako by som vám bol vďačný, keby ste mi poradili... Vtedy som vzkypel hnevom, lebo tento mládenec pretrhol moje úvahy:

- Čo si o tom myslím? Teda zapamätaj si, tisíce rokov stojí naše mesto a tisíce rokov henten vrch... (pokračovanie v Romboide č 3/2022)    

ROMBOID 1/2022